Áno, píšem o domácich zvieratách, presnejšie o psoch a mačkách. Stále častejšie sú spoločníkmi v domácnostiach. Mňa, ako milovníčku zvierat to veľmi teší, ale... čím viac psíkov a mačičiek ľudia privedú do svojich domovov, tým viac ich končí na ulici. Opustené, vystrašené zvieratká, neschopné postarať sa o seba samé. Pre niekoho je pohľad na túlavého, vychudnutého a špinavého psa či mačku protivný, niekoho rozosmutní. Mňa nahnevá. Keď si niečo k sebe pripútam, musím za to niesť zodpovednosť.
Viem, stane sa, že zvieratko utečie a jeho majiteľ smúti, hľadá, avšak neúspešne. Toto však nie sú až také časté prípady. Väčšinou skončí pes, alebo mačka na ulici preto, lebo sa stali nepohodlnými. Ibaže pre takéto zviera, ktoré vyrástlo v starostlivosti človeka, je to rozsudok smrti.
Poviete si, ešteže máme útulky. Hm, nie je to ani zďaleka také ružové... na celom Slovensku je ich máličko, ani zďaleka nemôžu zvládnuť starostlivosť o všetky opustené, odhodené zvieratká. A dovolím si s čistým svedomím tvrdiť, že všetky do jedného fungujú iba a len vďaka pár zapáleným jednotlivcom. Zápasia s nedostatkom financií, materiálnymi i priestorovými problémami. A v takejto situácii sa dennodenne starajú o choré, zranené, vystrašené zvieratá. Navyše, mačky sú na tom horšie než psíky. Nie každý útulok sa o ne stará.
Útulky musia pre zvieratká nájsť aj umiestnenie. Nemôžu sa o každé starať natrvalo. To je tiež práca vyžadujúca často nadľudské úsilie. A nie vždy sa podarí. Takže niektoré psíky či mačičky ostávajú v útulku ako stálice.
Dobre, to by sme mali útulky. Ďalšou inštitúciou sú karanténne stanice. Tu to je pre zvieratá tvrdšie. Nie že by tu boli ľudia, ktorí ich nemajú radi a nerobia pre ne všetko, čo môžu. Pobyt zvieraťa v karanténnej stanici je ale obmedzený. Vačšinou, podľa mojich informácií, na 28 dní. Keď ma zaujímalo, prečo práve tento čas, odpoveď znela: " Lebo tak je to v zákone." Nedalo mi, zákon som si pozrela a dokonca ja prekonzultovala. Zákon hovorí o karanténe ako o súbore opatrení, ktoré majú zabrániť prípadnému šíreniu infekčných ochorení. Nikde nie je napísané, že keď skončí karanténa a zviera teda nie je infekčne choré, treba ho - áno, hádate správne - usmrtiť. Uniká mi logika. A dúfam, že nie iba mne. Chápem, že aj karanténne stanice sú na tom biedne, pokial ide o financie, ale sú zriaďované mestom, ktoré by sa nemalo takýmto spôsobom prezentovať, malo by sa snažiť nájsť riešenia oveľa humánnejšie. Je to dosť tvrdé riešenie. Byť humánnym neznamená byť ľudským k iba ľuďom.
Okrem toho, ak prevádzkovateľ karanténnej stanice usmrtí zviera bez toho, aby mohol preukázať, že nie je možné zviera umiestniť do náhradnej starostlivosti, porušuje tým zákon (presnejšie Zákon č. 488/2002 Z.z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov).
Existuje ešte tretia možnosť riešenia. Nechala som si ju nakoniec, pretože k nej toho napíšem najmenej. Netušila som totiž, že v jednej krajine, ktorá sa považuje za civilizovanú, kultúrnu, čosi také môže existovať. Ale môže. O čo ide? Nuž, nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné, kde nie je útulok, kde nie je karanténna stanica tam pracuje šarha. Odchytiť a koniec...
Malého princa naučila líška, že musíme niesť zodpovednosť za tých, ktorých si skrotíme. Kto to naučí nás?
